Spelmans blog

1. kapitola

 

NOVÁ ŠKOLA

 

     ,,Enni vstávaj! Dnes je tvoj prvý deň na Wiltone! No tak rýchlo vylez z tej postele. Ale Enni toto mi nerob a pohni sa. Musíš byť predsa tá najúžasnejšia prváčka na škole. Rýchlo si obleč tú chutnučkú uniformu, nó lebo nestihneme raňajky u Leeho a to by bola obrovská smola keby sme si hneď na začiatok nedali raňajkové menu Nancy a Enni Wittmanových!“

     ,,Mami prosím, si viac nervózna ako ja a tým mi teda určite nepomáhaš. Choď do kuchyne, daj si kávu a o päť minút môžeme vyraziť.“

     ,,Dobre, ale nech ti to netrvá ani o minútu dlhšie, lebo potom nestihneme raňajky, ty potom školský autobus a prišla by si neskoro hneď v prvý deň!“

     ,,Mami. Mami! Prišla som už niekedy do školy neskoro?“

,,Pokiaľ viem nie!“

,,No tak vidíš.“

     Enni horko-ťažko, ale s nadšením, vyliezla z postele, obliekla si školskú uniformu, ktorá pozostávala z čiernej károvanej sukničky nad kolená, bielej blúzky a červeného saka s logom školy.

     Nancy sa nestihla ani spamätať a už pred ňou stála Enni v novej uniforme pripravená na odchod.

     ,,Môžeme ísť, ak si samozrejme hotová.“

,,Oh Enni, ako ti to len pristane. Som na teba taká pyšná.“

,,Aj ja som pyšná na teba, že si tak skoro vstávala a zatiaľ si to vydržala bez kávy. Tak poď ideme, aby sa nám ešte nejaká ušla.“

,,Hej to bolo slovo do boja. Ideme!“

     Keď prišli k Leemu mal nabité a tak si museli sadnúť k pultu:

,,Hej, koho to tu vidím, žeby to bola naša stredoškoláčka Enni?“

,,Je to tak.“

,,Oh Lee, však jej tá uniforma pristane, vyzerá v nej tak dospelo.“

,,Áno, tá uniforma je fajn. Tak bude to vaše obvyklé pondelkové menu alebo máte nejaké špeciálne želanie?“

,,Nie pondelkové menu zložené zo syrových sendvičov, opečenej slaninky, vajíčka na mäkko a kávy úplne postačí. Nemám pravdu Enni?“

,,Myslím, že to bude fajn.“

     Nancy a Enni do seba rýchlo nahádzali raňajky, pretože mali dosť naponáhlo.

     ,,Lee bolo to výborné, ale dnes sa ponáhľame takže šišky nám zabaľ.“

,,Ako rozkážete. Dve šišky pre jednu a dve pre druhú. Bude to všetko?“

,,Myslím, že hej.“

,,Enni drž sa.“

,,Ďakujem Lee, ahoj.“

,,Ahoj Lee.“

,,Majte sa.“

     ,,Bože, čo by tie dve robili, keby nemali mňa ani moju kávu.“

Hovorí si Lee zakaždým, keď od neho odídu najedené a povzbudené riadnou dávkou kofeínu.

     Enni sa na zastávke rozlúčila s Nancy, ktorá radšej nečakala kým príde autobus, pretože by bola určite nastúpila s ňou.

     Bola z toho veľmi šťastná, ale i rozrušená. Jej mal dievčatko už ide na strednú školu.

     Nancy ešte ani nevošla do hotela a už na ňu vyskočil Tulua, recepčný pôvodom z Kolumbie, so svojimi sťažnosťami, ktoré zo seba sypal vyčítavým hlasom:

„Nancy, kde toľko trčíš, tá delegácia z Brazílie je tu už pol hodiny!“

„Ty si ich neusadil do salónu?“

„Ale pravdaže som ich usadil, ale oni chceli hovoriť s niekým z vedenia, a keďže sa v tomto hoteli pravidelne vyskytuješ iba ty tak som im povedal, že hneď príde prevádzkarka, no keď si tu nebola do desiatich minút, vyjadrili a podotýkam, že dosť rázne svoju nespokojnosť.“

„Tulua skráť to! Počúvam ťa pozorne, ale ešte som nepochopila o čo ide.“

„No proste, v salóne sedí tridsať rozzúrených Brazílčanov, ktorý už pol hodinu čakajú na Nancy Wittmanovú. Už chápeš?“

„Áno, tak im prosím ťa choď povedať, že ma zrazilo lietadlo, a že tak skoro do práce neprídem.“

„Nancy!“

„Dobre, dobre. Veď už idem. A zúria veľmi?“

„Sú ako hladné levy.“

„Ďakujem za varovanie.“

     Keď Enni prišla do školy, bola prekvapená, aká je veľká a úžasná. Bolo to úplne iné ako stará základná škola v ich mestečku.

     „Vieš mami, keď som vošla do budovy a uvidela všetkých oblečených rovnako musela som sa zasmiať. Všetci sa tvárili tak vážne až som nevedela čo si mám myslieť. Vieš som rada, že som na strednú školu išla práve do Wiltonu. Myslím, že som sa rozhodla správne. Dokonca aj tých dvadsaťpäť minút v hrkotajúcom autobuse bolo celkom fajn.“

nadšeným hlasom rozprávala Enni mame, keď večer prišli domov.

„Som šťastná, že aj ty si šťastná.“

„A čo ty, aký si mala deň?“

„Ani sa nepýtaj. Pohroma! Hneď ako som prišla sa na mňa vyrútilo tridsať nahnevaných Brazílčanov, ktorí s prišli pozrieť na náš hotel. Ja som na to kvôli tomu stresu úplne zabudla.“

„Aký stres? Ja som bola úplne kľudná, dokonca môžem povedať, že sa mi na Wiltone páči. Je to zvláštne, ale je to tak.“

„A čo chlapci? Aká je mužské osadenstvo?“

„Nemala  som síce veľa času pozerať sa, ale môžem povedať, že to nie je žiadna sláva. Vieš, keď sú všetci oblečení rovnako a tvária sa ako na pohrebe.“

„Aj ty si sa tvárila ako na pohrebe? Vieš veľmi ma to zaujalo. Potom, keď niekto pôjde naozaj na pohreb nemusí ani trénovať smutný výraz tváre, kľudne mu postačí ten zo školy.“

„Mami, poďme sa radšej najesť!“

„Keď tak nad tým rozmýšľam je to asi najlepšia veta čo som za poslednú hodinu počula.“

„A kam? Do čínskej reštaurácie alebo k Leemu?“

„Moja odpoveď znie! Tamtatatá, ide sa k Leemu! Dúfam, že mu ešte ostala káva.“