2. kapitola
NÁVŠTEVA
„Enni, kde si toľko? Uvedom si, že ideme na večeru k starej mame, ktorej druhé meno je ´ najdochvíľnejší človek na svete ´. Ak prídeme čo i len o desať sekúnd neskôr budeme mať celý večer peklo.“
Návštevy u Howarda a Botany boli vždy pre Nancy tou najťažšou skúškou sebaovládania. A to aj napriek tomu, že sú to jej rodičia.
„Môžu byť tieto šaty?“
„Hej, je to dobré, ale teraz už radšej poďme, lebo ma moja matka pochová zaživa.“
„Mami?“ rozrušeným hlasom povedala Enni.
„Áno zlatko.“
„Aj ty si z tej večere taká nervózna ako ja? Vieš zdá sa mi to čudné, že starý rodičia mi budú platiť školné a chcú za to iba aby sme každý piatok prišli na večeru.“
„Som, ale keď si spomeniem na moju mamu tak mi až naskakujú zimomriavky.“
„Ale veď ona nie je až taká hrozná.“
„A keď je rozčúlená? Chceš mi povedať, že vtedy sa s ňou dá vydržať v jednej miestnosti?“
„Dobre uznávam, že niekedy je neznesiteľná, ale z času na čas by si k nej mohla byť trochu milšia.“
Dohady o správaní sa starej mamy im zabrali celú cestu:
„Enni nerozmyslíme si ta a neujdeme? Veď možno si nás ešte nevšimli.“
„Mami vylez konečne z auta, ak chceš prenechám ti aj tú česť môcť zazvoniť.“
„Ďakujem, o to naozaj nemám záujem.“
Zatiaľ čo sa Enni a Nancy hádali pri aute, či sa odhodlajú vojsť alebo nastúpia do auta, odídu a už sa nikdy nevrátia, si ich všimla Botany:
„Nancy čo to tam stvárate? Okamžite poďte dnu alebo máme jedlo vyniesť von a budeme večerať na zemi pod hviezdami?“
„Taká večera pri svite mesiačika by sa mi náhodou celkom páčila, ale keď inak nedáš.“
„Ahoj stará mama.“
„Ahoj Enni, Nancy!“
„Ahoj.“
Ešte ani nevošli a už sa Botany pustila do toho čo vie najlepšie
´ komandovať ostatných ´:
„Medellin zober prosím kabáty. Tak Nancy, čo ste mali s Enni tak dôležité, že ste si to nemohli povedať vo vnútri?“
„Nič.“
„Dobre. Biele víno?“
„Áno, ďakujem.“
„A ty Enni, môžem ti ponúknuť džús alebo minerálku?“
„Džús.“
Nancy a Enni si usadli a bez slova sa obzerali okolo seba. Vedeli, že ak by sa pozreli na Botany okamžite by sa začala vypytovať na všetko možné.
Ako na Botanin rozkaz vošiel do obývačky Howard, s ktorým sa obidve určite rozprávali radšej, pretože nemal také hlúpe otázky, na ktoré snáď nebola ani odpoveď.
„Á dievčatá, už ste tu dlho? Nepočul som vás prísť.“
„Ahoj ocko.“
„Ahoj starý otec.“
„Koho to tu máme? Veď to je naša stredoškoláčka. Tak ako, páči sa ti na škole?“
„Áno, je to naozaj veľmi dobrá škola.“
„To som rád.“
Z jedálne sa ozval nadšený hlas Botany:
„Večera je už hotová. Prosím prejdite do jedálne.“
V tej chvíli však zazvonil zvonček.
„Kto to môže byť? Nechaj Medellin ja otvorím.“
Kým Botany prišla k dverám Howard s Nancy si stihli vymeniť prekvapené pohľady. Zrazu začuli známy, no o to neobľúbenejší hlas:
„Botany už si zasa yvhodila slúžku alebo je otváranie dverí tvoja záľuba? Howard poď privítať mamu!“
„Ahoj mami, aké... milé prekvapenie, čo tu robíš?“
„Bola som na návšteve u jednej známej, a tak mi napadlo, že by vás moja návšteva potešila.“
„Sme priam nadšený.“ nepríjemným hlasom dodala Botany.
„Ale drahá, nebuď taká podráždená a radšej mi vezmi kabát, keď si mi už otvorila.“
Keď Nancy a Enni Zistili čo sa deje neváhali. Chceli sa čo najskôr vytratiť, ale Viktória ich plán odhalila a zastavila ich skôr ako sa stihli priblížiť k dverám.
„Nancy, Enni a vy neprivítate starkú?“
„Samozrejme. Ahoj. Už môžeme ísť?“
„Ani náhodou! Určite je už pripravená večera, tak sa všetci spolu najeme. A Nancy, aby som nezabudla, zajtra sa okolo desiatej prídem pozrieť do toho hotela, v ktorom pracuješ. Ako sa len volá...?“
„Cabaleros.“
„Áno, už som to mala na jazyku, a potom by som rada videla ako bývaš.“
„Áno, dobre, ale to už zajtra?“
„A kedy?“
„No vieš o taký týždeň, mesiac možno rok.“
„Ach Nancy stále si taká bezočivá?“
„Ako vidíš zatiaľ som sa nezmenila.“
„Za to sa nemusíš ospravedlňovať, veď máš byť po kom. Však Botany?“
„Viktória, prosím, aspoň pri večeri si odpusť tie hlúpe narážky na moju rodinu.“
Keď Nancy a Enni odišli priam sa im uľavilo, no stále im vŕtalo v hlave, prečo starká prišla len tak bez ohlásenia:
„Ja si myslím, že nebola na návšteve u známych. Určite má pripravené niečo zákerné čím nám vyrazí dych.“
„Máš pravdu, nebude to len tak.“
„A ten nápad, že chce vidieť hotel aj náš dom. Na tom určite niečo bude.“
„Mami však nemusím byť pri tom ako si bude starká obzerať dom. Prosím.“
„Nie Enni, v tom ma nemôžeš nechať samú. Musíš mi sľúbiť, že zajtra budeš doma a potom pôjdeš s nami aj do hotela.“
„Ale mami, keď mne starká v takýchto situáciách naháňa strach.“
„Ja viem zlatko aj mne, ale s tým sa nedá nič robiť, naša starká je už raz taká. No ak poznáš nejaký obchod, kde by sme si mohli kúpiť novú.“
„Nepoznám, ale mám super nápad.“
„Tak hovor.“
„Poďme si dať k Leemu kávu, tam sa o tom porozprávame.“
„Platí, ide sa k Leemu!“
Na druhý deň vstali už o siedmej, aby stihli dať všetko do poriadku a prispôsobiť to starkiným predstavám o dome vhodnom na ´ výchovu mladej slečny ´, ako to zvykla hovorievať.
Do hotela Nancy iba zavolala a nechala Tuluovi odkaz, aby tam bolo všetko perfektné, keď prídu.
„Enni myslíš, že to tu vyzerá tak ako by si starká predstavovala?“
„Myslím, že hej pretože nášmu štýlu bývania to nesiaha ani po päty.“
„Takže je to dobré?“
„Áno, je to výborné.“
Obávané zazvonenie pri dverách nakoniec prišlo:
CŔŔŔŔŔN!!!
„Enni už prišli, ale choď otvoriť ty, lebo ja sa starkej bojím.“
„Ako rozkážete madam vystrašená.“
„No, choď už.“
„Ahoj starý otec, stará mama, starká.“
„Ahoj Enni.“
Pozdravil iba Howard, pretože Botany od nervozity nedokázala otvoriť ústa a Viktória sa už obzerala okolo seba.
„Ahoj Nancy.“
„Ahojte! Tak poďte ďalej.“
„Ďakujeme, aké to tu je dnes, ako by som to povedal iné. Áno, myslím že to je to správne slovo.“
„Snažili sme sa.“ tichým hlasom podotkla Nancy.
Ani si nezložili kabáty, keď Viktória zaujala veľmi vážny postoj a začala prechádzať z miestnosti do miestnosti ako nejaká inšpektorka. Bez jediného slova si všetko dôkladne poobzerala... To isté sa zopakovalo aj v hoteli.
Dokonca nereagovala ani na Tuluu, ktorý sa snažil o zaujatie jej pozornosti.
Nancy, Enni a starý rodičia za ňou chodili ako tiene.
Keď skončila s hľadaním aj tých najmenších chybičiek a nedostatkov povedala iba jedno slovo:
„Slušné.“
Potom aj so starými rodičmi odišla a Nancy si mohla konečne vydýchnuť.
„To bolo všetko? Iba sa poprechádzala?“
„Áno Enni, myslím že to bolo tak ak sa mi nesníva. Štipni ma do pleca.“
„Ako myslíš.“
„Au, to bolelo. Nebol to iba sen!“
Komentáre