Spelmans blog

Keď Nikol s rodičmi a sestrou v nedeľu ráno vystúpili z taxíka na autobusovej stanici odkiaľ mali ísť mikrobusom na medzinárodné letisko do rakúskeho Schwechatu a odtiaľ na 10 dňovú dovolenku na Barbados si ešte vždy myslela, že ju čaká vylihovanie na pláži a sladké nič nerobenie. Keď že prišli o 20 minút skôr a boli tam prví tak si vysoká blondínka so zelenými očami sadla na veľký kufor, z vaku si vybrala diskman, vložila doň CD Outlandish a nos strčila medzi stránky časopisu DÍVKA. Bolo šesť hodín ráno a tak ani jednému zo štvorice nebolo veľmi do reči. Iba tam tak postávali či posedávali a snažili sa zabiť nudu, kým prídu ďalší dovolenkári. Asi o 10 minút prišiel na stanicu ďalší taxík, ktorému Nikol nevenovala veľkú pozornosť a ďalej sa venovala článku o ovocných koktailoch, keď zrazu začula známy hlas: „Ešte tento kufor a bude to všetko.“ No pomyslela si, že cez hudbu z diskman zle počula a tak sa ani neotočila, aby sa pozrela kto to prišiel. Aby ju nerušili okolité zvuky pridala hlasitosť a opäť sa započúvala do jej obľúbeného CD. Medzi tým si jej rodičia aj s Dominikou odbehli do neďalekej trafiky kúpiť nejaké noviny a časopisy, lebo ich čakala dlhá cesta. Nikol si ani neuvedomila ako, ale zrazu sa ocitla ako sama sedí na kope kufrov a tašiek. Zložila si slúchadlá a obzerala sa kam zmizli jej rodičia. Neďaleko uvidela nejakého chalana sedieť na lavičke. Ešte stále si však nebola istá či vtedy počula a teraz vidí dobre. Práve keď už bola pevne rozhodnutá, že sa presvedčí o tom či je to jej bývalí spolužiak zo základnej prišli od hlavnej cesty ďalší traja tak trochu stratení dovolenkári. keď ju uvideli ako tam stojí v zajatí kufrov prišli k nej a spýtali sa: „Prosím ťa, mohla by sa nám povedať či aj ty čakáš na mikrobus do Schwechatu?“ „Áno, nebojte sa ešte ani neprišiel.“ „Tak to je dobre, ďakujeme.“ „Nemáte za čo.“ Kým si spomenula čo to vlastne chcela prišli jej rodičia a po chvíli aj mikrobus s delegátom cestovnej kancelárie, ktorý ich mal sprevádzať, až kým nenastúpia do lietadla. „Dobré ráno. Ako vidím nie sú tu ešte všetci tak sa mi prosím zatiaľ aspoň nahláste.“ TAK TENTO BY STÁL ZA HRIECH v duchu si pomyslela už značne znudená Nikol. Keď videla, že nikto ešte nie je ochotný nakladať batožinu, zasa si sadla na kufor a pokračovala v tom čo začala. Asi po 2 minútach od príchodu mikrobusu na stanicu dorazili dvaja postarší asi manželia a mladá rodinka s tromi deťmi, ktoré mohli mať tak medzi 7 a 3 rokmi. Keď sa zapísali delegát vyhlásil, že sme všetci, a že sa teda môže nakladať batožina. Keď už sedeli v autobuse Nikol sa pokúšala zistiť kam si sadol ten chalan, ale videla, že sedia úplne vpredu, a tak ho zase videla iba zozadu. Zrazu sa z reproduktorov nad sedadlami ozval hlas delegáta cestovnej kancelárie: „Takže ešte raz dobré ráno. Volám sa Tomáš a budem vás sprevádzať cestou na letisko. Ešte raz by som si chcel skontrolovať zoznam, takže ako vás budem čítať tak sa mi hláste. Kováčový, Lenceszový, Hudákový, Hixový, Robsonový. To je všetko. Želám vám príjemnú cestu a ak by ste mali nejaké otázky som tu pre vás.“ ROBSONOVÝ, TAK TO BUDE NA 100% ALEXANDER. ALE VEĎ TO NIE JE MOŽNÉ JA IDEM NA DOVOLENKU A NIE DO VäZENIA. TOTO JE URČITE IBA ZLÝ SEN A JA SA O CHVÍĽU ZOBUDÍM. „Au!“ Nikol sa uštipla do ruky či sa jej náhodou nesníva, no to nebol sen, ale skutočnosť. Sedela so sestrou tak vedela, že ak uvidí Dominikou ona bude odhalená, ale aj tak sa so všetkých síl snažila zamaskovať ako najlepšie vedela. Zasa si vybrala diskman a časopis, pre istotu si nasadila aj slnečné okuliare, zašuchla sa nižšie do sedadla a snažila sa sústrediť na čítanie. Nech sa však o to pokúšala ako chcela nešlo to. Myšlienka na to, že bude musieť stráviť 10 dní v jednom hoteli s Alexom nebola veľmi príjemná. Jediné čo ju v tej chvíli aspoň trochu upokojilo bolo, že Dominika si ho nevšimla. Po niekoľkých minútach tuhého premýšľania to konečne trochu predýchala a usúdila, že bude lepšie ak sa pokúsi trochu si pospať, pretože toho za posledné dni veľa nenaspala. Cesta bola pokojná. Nikol sa zobudila až na Tomášov hlas v mikrofóne: „Prosím vás o chvíľku pozornosti. Práve prechádzame cez Prístavný most a o chvíľu budeme na hraniciach tak si prosím pripravte pasy.“ „Čo sa deje? Ja som tak dlho spala? Dominika to si ma nemohla zobudiť?“ „A čo som ja vedela? Mala si mi povedať. Ozaj vieš o tom, že s nami na dovolenku cestuje aj tvoj bývalý spolužiak zo základnej Alexander?“ „Samozrejme! Máš ešte čosi?“ „Hej, kým si spala prišla ti SMS, ale neviem kde máš mobil.“ „Ale to si ma naozaj mohla zobudiť.“ Nahnevaná sa začala prehrabávať v taške a hľadať mobil. „Kto ti písal? Opýtala sa Dominika a netrpezlivo čakala na odpoveď. Ak Nikol chcela, aby jej dala pokoj musela niečo povedať. V tomto prípade ani nemusela klamať: „Janka. Zaujíma ťa ešte niečo?“ „Iba to či si môžem napísať jednu SMS.“ „Môžeš, ale najskôr jej odpíšem. Jasné?“ „Dobre.“ ACH BOŽE MUSÍM JANKE VŠETKO NAPÍSAŤ, DÚFAM ŽE MI ČOSI PORADÍ, ABY SOM V TOM NEZOSTALA SAMA. V duchu si pomyslela Nikol a rýchlo jej odpísala. No jednu vec jej však zatajila. Nedokázala sa jej zdôveriť s tým, že sa jej Alexander vlastne už od základnej páči. Pokúšala sa to zakryť tým, že pre ňu ako keby neexistuje. Bolo to dosť ťažké, ale vždy sa jej to podarilo zahrať na jednotku. Z hlbokého premýšľania ju vytrhol až sestrin nahnevaný hlas: „Pohni si lebo o chvíľu sme na hraniciach.“ „No a čo ja mám s tým?“ „Keď budeme na hraniciach nebudeš mať signál.“ „Kto povedal? Ja mám roaming. A to, že ty nemáš ani kredit ma netrápi.“ „Už to máš?“ „Áno, ale rýchlo, lebo si chcem napísať ešte jednu.“ Netrvalo dlho a od Janky jej prišla jednoznačná odpoveď: IDEŠ NA DOVOLENKU! UVIDÍTE SA IBA AK TAK NA RAŇAJKÁCH. V ČOM JE TEDA PROBLÉM? Keď si Nikol prečítala radu od najlepšej kamarátky rozhodla sa, že sa jej na 100% prizná s tým, že sa jej Alex vlastne páči. Nenachádzala vhodné slová, aj keď vedela, že to musí spraviť, pretože teraz naozaj potrebovala poradiť. Po dlhom rozmýšľaní napísala: PROBLÉM JE V TOM, ŽE SA MI PÁČI! Odpoveď dlho neprichádzala . Keď ju už chcela upozorniť na to, že na ňu netrpezlivo čaká začala jej NOKIA netrpezlivo vyzváňať a na display blikalo JANKA. MÁM TO ZDVIHNÚŤ, NEMÁM TO ZDVIHNÚŤ... Nikol v mysli odtrhávala lupienky z margarétky, keď ju zrazu upozornila mama, ktorá sedela za ňou: „Nikol ak si si nevšimla zvoní ti mobil a už sa po tebe pozerá celý autobus.“ „Čože? Celý autobus?“ Hneď ako počula túto správu bez akýchkoľvek ďalších zábran to zdvihla. „Ahoj Jani. Čo sa deje?“ „Ako čo sa deje? To sa pýtam ja teba.“ „Nič zvláštne. Zatiaľ o mne asi nevie. Dúfam!“ „Ale veď keď sa ti páči teraz budeš mať úplne perfektnú príležitosť!“ „Ale ja sa nepáčim jemu. On ma nikdy nemal rád. Ja som pre neho vždy bola len spolužiačka čo mu dala opísať domácu úlohu.“ „Zatiaľ nie je nič stratené. V liste si mi písala, že ten hotel, v ktorom budete bývať nie je veľmi veľký, takže sa tým ešte zvýši množstvo príležitostí, aby ste sa stretli.“ „On ma bude ignorovať a vyhýbať sa mi. Myslíš, že ho nepoznám? Už budem končiť lebo sme na hraniciach. Potom ti zavolám z ocovho mobilu. Dobre? Tak sa zatiaľ maj pekne.“ „Ahoj. A želám veľa šťastia!“ „HA HA HA si veľmi vtipná. Ahoj.“ Nikol už z toho všetkého bola úplne zmetená. Naozaj nevedela čo má robiť. Rozhodnutie teda ako sa zdalo zostalo na nej, musela to však spraviť čo najskôr, ale hlavne tak, aby to neskôr neoľutovala. KEBY SOM LEN VEDELA ČO MÁM SPRAVIŤ. JANKA SI JE ISTÁ TÝ, ŽE NIČ NIE JE STRATENÉ, NO JA SI MYSLÍM, ŽE PO TAK DLHOM ČASE ČO SME SA ANI LEN NEVIDELI JE VŠETKO STRATENÉ... „Slečna môžem poprosiť váš pas?“ Prihovoril sa jej colník. „Áno samozrejme, prosím.“ Podala mu ho a čudovala sa ako mohla tak dlho premýšľať nad tým čo bude správne a čo nie. Dominika trochu podráždená dlhou cestou do nej okamžite ako zbadala, že je už opäť myšlienkami naspäť v realite začala dobiedzať: „Ty si sa ráno nadopovala nejakými liekmi alebo si sa dala na umenie a pózuješ ako model nejakému sochárovi? Ak ti mám pravdu povedať tvoja socha na nádvorí pred psychiatrickou liečebňou by bola úplne perfektná. Stále hladíš do blba a čosi si mrmleš popod nos. Škoda, že ti nie je rozumieť.“ „Skončila si? Nemám náladu počúvať tvoje hlúpe urážky. Tie si šetri pre iných.“ „Aha, šípová Ruženka sa už uráčila prebrať.“ „Mamina už aj ty začínaš? Ozaj koľko sme čakali?“ „Asi takú pol hodinu.“ „To vážne?“ „Vážne. A je tu tvoj bývalý spolužiak. Ešte koľkí mi to poviete? Ja nie som slepá ani hluchá a zistila som to už dobre skôr ako vy.“ „Vidím, že si sa dnes zle vyspala. Mala by si si ešte trochu pospať.“ „Po prvé som vôbec nespala a po druhé ja nepotrebujem spánok, ale kávu a poriadne silnú!“ „O chvíľu sme na letisku a tam si dáme raňajky aj kávu.“ „Fajn!“ Asi o pol hodinu po prejdení hraníc dorazili na letisko. Aj keď bolo ráno, ruch v letiskovej hale pripomínal veľký jarmok v plnom prúde. Tomáš ich na chvíľu nechal čakať pred halou, aby zistil či už môžu nakladať batožinu do lietadla a našiel nejaký voľný vozík na kufre. O chvíľu sa vrátil s úsmevom na tvári a pánom v takej smiešnej uniforme, ktorý pred sebou tlačil veľký vozík. „Lietadlo je už tu. Asi o desať minút môžeme naložiť batožinu a potom budete mať ešte dosť času na chutné raňajky v niektorom z bufetov. Potom sa stretneme tam, pri vchode C22. Ak by mal niekto problémy alebo otázky nájdete ma v stánku našej CK.“ Aj keď bola Nikol veľmi hladná, najskôr počkala aby videla na ktorým smerom pôjde Alex a potom rodičov zavolala úplne opačným smerom. Už si začínala byť na 100% istá, že o nej Alex vie, pretože sa stále obracal opačným smerom, aby sa náhodou nestretli pohľadmi. Ako tak Nikol s rodičmi sedeli v jednom s bufetov a popíjali kávu ozval sa Nikolin otravný mobil, ktorý všetkým naokolo oznámil, že jej práve prišla SMS. Horko-ťažko, ale predsa ho vybrala z tašky. Keď uvidela, že číslo nepozná, hneď otvorila oči ako sa len najviac dalo a čítala: AHOJ ĽUBICA. TY SI MA UŽ NEPAMäTÁŠ ALEBO NECHCEŠ PAMäTAŤ. POVEDAL BY SOM, ŽE SKôR TÁ DRUHÁ MOŽNOSŤ JE SPRÁVNA. TO SOM JA ALEX AK SI NA TO EŠTE NEPRIŠLA.! Tieto slová ju tak prekvapili, že nevedela komu má skôr napísať. Či Janke alebo Alexovi. Potom sa však rozhodla, že odpíše jemu a Janke dá vedieť všetko naraz. NA TAKÝCH AKO SI TY SA NEZABÚDA. NAJMä NA TIE HLÚPE POZNÁMKY, KTORÉ SI VŽDY MAL! POZRI JA IDEM NA DOVOLENKU A TAKTO SOM SI TO NEPREDSTAVOVALA. ROZUMIEŠ? Netrvalo dlho kým odpísal: AJ JA IDEM NA DOVOLENKU! MAL SOM V ÚMISLE POZERAŤ SA S TEBOU A NAVRHNÚŤ TI ABY SI NA VŠETKO ZABUDLA, ALE KEĎ TY TAKTO. PRIZNÁVAM, ŽE SI TO SO MNOU NEMALA VŽDY ĽAHKÉ, ALE VYDRŽALA SI . TY SI MYSLÍŠ, ŽE SA DÁ NA TO VŠETKO LEN TAK ZABUDNÚŤ? VIEŠ ZABUDNÚŤ A ODPUSTIŤ SÚ SLOVÁ S ROZDIELNYM VÝZNAMOM A JA PRESNE NEVIEM, KTORÉHO VÝZNAM SI CHCEL POUŽIŤ. TEN, KTORÝ BY SI BOLA OCHOTNÁ AKCEPTOVAŤ!!! ZABUDNÚŤ NEZABUDNEM NIKDY, ALE ODPUSTIŤ O TOM BY SOM SA MOŽNO POROZPRÁVALA, NO NIE CEZ SMS-KY! TO SOM RÁD! ĎAKUJEM ZA ŠANCU, DÚFAM ŽE SA MI PODARÍ VYUŽIŤ JU ČO NAJLEPŠIE! Po prečítaní poslednej správy bola zmetená, nevedela či to myslí vážne alebo si iba zase raz z úbohej Nikol chce spraviť srandu. No všetko, čo jej napísal znelo tak úprimne! MUSÍM OKAMŽITE ZAVOLAŤ JANKE, pomyslela si a už aj vytáčala číslo: „Ahoj Jani. Neuveríš čo sa mi stalo. Napísal mi Alex!“ „Vážne?! Tak rýchlo hovor!“ „Vraj, že či som na neho už zabudla alebo si ho nechcem pamätať ...“ Tento rozhovor však vybavila na WC, aby ju rodičia ani sestra nepočuli. Bolo to jediné miesto kam sa za ňou Dominika určite nepohrnie. Keď sa vrátila vzala si ešte posledný koláč z taniera a už sa aj všetci štyria ponáhľali k vchodu C22, kde ich už čakal Tomáš s úsmevom na tvári. No neusmieval sa iba on, ale aj Alex, ktorý už netrpezlivo čakal na jej príchod. Nikol z toho v danej chvíli nebola veľmi nadšená, a tak sa radšej pustila do horlivej debaty s mamou o oblečení letušiek, ktoré sa pohybovali po letisku.