Spelmans blog

Keď sa najedená vrátila na izbu, vzala do rúk brožúru o hoteli a okolí a hľadala v nej niečo zaujímavé, kam by sa išla zabaviť. „Mamina.“ „Áno Nikol, čo je?“ „Kam idete dnes večer?“ „Neviem chceli sme ísť na tú zábavnú šou, čo je tu v hoteli. Alebo sa pôjdeme len tak prejsť do mesta. Pôjdeš aj ty?“ „Práveže sa neviem rozhodnúť. Ešte si to rozmyslím.“ CŔŔŔN. CŔŔŔN. „Prosím.“ Telefón zodvihla mama, lebo aj to bola jedna z vecí, ktorá bola iba v tej izbe kde bývali Nikoliny rodičia. „Hovor pre Nikol Hudákovú na linke číslo 2. Ste to vy?“ „Nie. Hneď ju zavolám!“ Po tom čo zakryla rukou slúchadlo zakričala na Nikol tak hlasno, že to musel počuť až ten chlapík čo im volal z recepcii: „Nikol telefón!“ Nikol hneď vedela kto to je, a tak najskôr váhala, ale potom vzala slúchadlo: „Prosím, kto je tam?“ Spýtala sa, ak keď veľmi dobre vedela, kto volá. „Ahoj to som ja Alex. Chcel som sa len spýtať...“ Nachvíľu sa odmlčal. „Či máš na dnes večer nejaký plán.“ „Zatiaľ nie.“ „A nechcela by si zájsť niekam do baru, alebo tak? Nezabúdaj, že si mi niečo sľúbila.“ Nikol nemala in východisko a tam musela súhlasiť. „Ja viem. Dobre! Tak teda o pol deviatej na recepcii. Môže byť?“ „Samozrejme. Zatiaľ sa maj.“ „Ahoj.“ NO SUPER, TAK TO ABY SOM ZAČALA VYBERAŤ, ČO SI OBLEČIEM, NIE KVôLI NEMU SAMOZREJME, ALE VEĎ V HOTELI NIE JE IBA ON TAK HÁDAM MôžEM VYZERAŤ DOBRE. ÁNO JA TO ROBÍM PRE SEBA. V duchu si vravela Nikol. Jej rodičia odišli už o pol ôsmej tak mala dosť času, aby sa upravila. Obliekla si krátke zelené šaty s jemným vzorom, vzala si vysoké strieborné sandále a striebornú kabelku. Vlasy si nechala rozpustené. Keď zišla na recepciu Alex tam na ňu už čakal. Bol fakt zaskočený, pretože toto bolo úplne in dievča, ako to čo kedysi chodilo na Zoborskú základnú. Bola krásna a neodolateľná. Keď prišla až k nemu zmohol sa iba na krátke: „Vyzeráš fantasticky.“ Vyšli z hotela a pobrali sa úzkymi chodníčkami smerom k mestu. Bez jediného slova sa asi dve hodiny prechádzali Bredgetavnu, až nakoniec zakotvili v jednom malo podniku s príjemnou hudbou. „Tak čo si mi to vlastne chcel?“ „No vieš to je vlastne tak...“ „Nechoď okolo horúcej kaše a pekne to všetko vysyp.“ Naliehala Nikol. „Dobre, počkaj.“ Alexa v poslednej chvíli zachránil čašník, ktorý bol tiež v rozpakoch, pretože reč ktorou hovorili nepoznal, a tak sa nesmelo spýtal: „Do you speak English?“ Našťastie mu rozumeli a tak si bez problémov objednali. Nikol však už táto hra prestávala baviť a tak neodbytne začala ďalšiu časť, zatiaľ dosť stručného rozhovoru: „Tak kde sme to teda skončili? Myslím, že si mi chcel niečo povedať.“ „Chcem sa ti v prvom rade ospravedlniť...“ Opatrne začal s tým, čo si tak dlho nacvičoval v kúpeľni pred zrkadlom. „...za všetko, čo som ti kedy urobil. Je mi to naozaj ľúto chcel som ti to povedať už dávno, ale nenašiel som odvahu.“ „Myslel si si, že budeš ostatným na smiech, však?“ „To nie je pravda. Myslím to vážne. Chcem, aby sme boli priatelia.“ Tieto slová však Nikol dosť rozhnevali: „Priatelia? Ty si myslíš, že na to všetko len tak zabudnem? Tak to sa veľmi mýliš. Ja tak ľahko nezabúdam....“ No tu sa Nikol zrazu minuli slová, ktoré mala pripravené aby pôsobila neodbytne. A tak iba zúrivo zazerala. „Čo sa stalo? Už nemáš čo povedať?“ Alex ju trochu podpichol, lebo naozaj chcel vedieť čo sa zrazu stalo. „Nič sa nestalo! Tak ty teda navrhuješ priateľstvo?“ „Áno.“ Nikol sa chvíľu tvárila, že uvažuje a potom zasa spustila pokojným tónom. „Keď o tom tak rozmýšľam, skúsiť by sme to mohli, ale pod jednou podmienkou.“ „Ak na tom trváš.“ „Žiadne podrazy lebo to oľutuješ.“ Po týchto slovách sa obaja odmlčali. Ticho sedeli a čakali na objednané ovocné poháre. Prvé slová zazneli až keď jej Alex zaželal dobrú chuť. Síce väčšinou mlčali, no večer ubiehal ako voda. Alex to už však nevedel vydržať a zavolal Nikol tancovať. Tá neodmietla, i keď sa jej veľmi nechcelo vstala a išla na parket. Ani sa nenazdali a bola jedna hodina ráno. Aby si skrátili cestu do hotela zišli z chodníka a vydali sa krížom cez pláž. A práve vtedy sa to stalo. Alex chytil Nikol za ruku, ona sa k nemu otočili a zahľadela sa do jeho krásnych zelených očí. „Nikol chcem ti povedať, že ťa...“ Viac toho povedať nestihol, pretože mu Nikol vtisla dlhý, sladký bozk. No a tu už viac nebolo treba slová. Dokonale si rozumeli aj bez nich. Potom sa ešte len tak prechádzali po pláži osvetlenej veľkým mesiacom. Keď sa vrátili do hotela v hale už bol iba unavený recepčný, ktorý popíjal kávu z veľkej modrej šálky. Alex odprevadil Nikol až k izbe. Chvíľu iba tak po tichu na seba hľadeli, potom ju Alex letmo pobozkal, zaželal jej dobrú noc a odišiel. „Kde si toľko bola?“ Spýtala sa jej mama keď vošla do izby. „Ale vieš. V jednom takom bare sme sa zakecali so štyrmi fajn Rakušanmi.“ „Aha no tak dobre, ja len že čo sa dá vonku robiť do pol tretej ráno.“ „To je už toľko?“ Nasilu sa spýtala Nikol unaveným hlasom. Veľmi dobre vedela koľko je hodín no bolo jej to jedno. „Áno. Choď už spať a nezobuď Dominiku.“ „Už idem. Dobrú noc.“ „Hej dobrú a zavri si dvere.“ FAJN VYZERÁ TO TAK, ŽE MI TÝCH RAKUŠANOV ZHLTLA AJ S NAVIJAKOM. JA SA TEDA MôŽEM V POKOJI VYSPAŤ.